Cez sviatky je vždy o niečo viac času, tak som sa znovu dostal k pozeraniu odložených TED Talkov. Jeden z nich ku mne osobne prehovoril, preto som sa ho rozhodol podať na blog. Talk bol od Susan Cain o introvertoch v súčasnej spoločnosti. Ja pridávam do jej talku svoj osobný pohľad introverta z Bratislavy.

Už ako malý chlapec som rád čítal a vychutnával si ten pocit stratenia sa v knihe ktorú držíte v rukách. Je to pocit ktorý je v živote ťažko niečím nahraditeľný. A nie každý ho pozná. Okrem čítania kníh mi veľmi podobnú vnútornú slasť spôsobovalo osamelé cvičenie alebo prechádzky v prírode. Ten zvláštny pocit keď zostanete sami so svojimi myšlienkami a žiadne vonkajšie faktory nerušia váš tok myšlienok. Podobne je to aj pri písaní a vyjadrovaní toho čo máte v hlave na papier. Pre mňa je to pocit najväčšej vnútornej slobody.

Pre mnohých je toto vec známa, ale pre ďalších zas vec úplne vzdialená a nepochopená. Celá spoločnosť sa tak trochu pozerá na takéto správanie s odstupom, alebo ho nálepkuje pojmami s negatívnou asociáciou. Koľko krát spolužiaci nechápali ako môžem cez prestávku radšej sedieť a čumieť do tej knihy než ísť na chodbu vykecávať a blbnúť so skupinkou, ktorá sa tam vždy vytvorila. Koľko krát som bol vnímaný ako nespoločenský, lebo som nebol každý týždeň na párty a diskotéke.

Dovolím si tvrdiť a verím že mnohí mi dajú za pravdu, že toto je len jeden z tisícov prípadov kedy táto spoločnosť naznačuje, že tichý a introvertný spôsob bytia nie je ten správny, a že by sa človek mal snažiť vyzerať viac ako extrovert. Vždy som vnútorne cítil, že je to nesprávne. Že introverti sú skvelí takí, akí sú.

Tento tlak spoločnosti na svoju povahu som vnímal dosť zreteľne. A ja som sa to tlakom okolností časom aj naučil. Naučil som sa chodiť častejšie von, byť spoločenskejší, komunikatívnejší, zúčastňovať sa aj tých nešťastných diskoték a párty. A tak som sa vyskytoval v preplnených baroch, aj keď by som radšej sedel na pive s jedným dvoma priateľmi, alebo najlepšie čítal doma knihu. Našiel som si v tom nejak svoje miesto, no napriek tomu som nikdy pri tom neprežil to čo som opisoval na začiatku. Robil som seba-popierajúce rozhodnutia tak reflexívne, že som si ani neuvedomoval, že ich robím.

Robia to mnohí introverti a je to často krát pre nich strata. Ale strata je to aj pre naše okolie a dokonca pompézne znejúco , je to strata pre celý svet. Lebo keď príde na tvorivosť a vodcovstvo, potrebujeme introvertov, aby robili, v čom sú dobrí. Tretina až polovica populácie sú introverti. Každý druhý až tretí človek, ktorého poznáte. Predpojatosť voči introvertom je zakorenená hlboko v našej spoločnosti.

Aby sme tento predsudok pochopili, musíte porozumieť, čo je introvertnosť. Nie je to hanblivosť. Hanblivosť je strach z posudzovania spoločnosťou. Introvertnosť je viac o tom, ako reagujeme na stimuly, vrátene sociálnych stimulov. Extroverti túžia po veľkej stimulácii, zatiaľ čo introverti sa cítia najlepšie a sú najschopnejší, keď sú v tichom, stlmenom prostredí. Kľúčom k maximalizovaniu nášho talentu, je umiestniť sa do takej zóny, ktorá je pre nás najvhodnejšia.

Ale tu prichádzajú predsudky. Naše najvýznamnejšie inštitúcie, naše školy a pracoviská, sú navrhnuté hlavne pre extrovertov, ktorý potrebujú veľa stimulov. Od detí sa očakáva, že budú priebojné, asertívne a maximálne komunikatívne. A na deti, ktoré radšej sú samé alebo len pracujú samé, sa pozerá ako na odlišných. Či horšie ako na problémových. Veľká väčšina učiteľov verí, že ideálny študent je extrovert, namiesto introverta, hoci introverti majú podľa štúdií v skutočnosti lepšie známky a sú erudovanejší.

To isté platí pre naše pracoviská. Väčšina z nás pracuje v otvorených kanceláriách, bez stien, kde sme vystavení stálemu hluku a pohľadom spolupracovníkov. A keď príde na vodcovstvo, introverti sú bežne opomínaní z vedúcich pozícií, aj keď zvyknú byť opatrnejší, menej náchylní riskovať. Zaujímavý výskum Adama Granta z Wharton School zistil, že introvertní vodcovia často prinesú lepšie výsledky než extroverti, lebo keď vedú aktívnych zamestnancov, skôr im dajú priestor na ich nápady, zatiaľ čo extrovert sa môže nevedomky tak nadchnúť, že presadí svoju predstavu a nápady ostatných nemôžu tak ľahko vyplynúť na povrch.

Mnoho vedúcich osobností boli a sú introverti. Einstein, Bill Gates, Gandhi, títo ľudia sa opísali ako tichí, málovravní až hanbliví. Napriek tomu sa všetci dostali do centra pozornosti, aj keď cítili v kostiach, že to nie je ich parketa. Ľudia cítili, že títo vodcovia sú na vrchoe, nie preto, že radi ostatných riadia. Boli tam, lebo nemali na výber, lebo ich hnalo to, čo považovali za správne.

Všetci samozrejme spadáme niekde na škále introvert – extrovert. Carl Jung, psychológ, ktorý prvý spopularizoval tieto pojmy, povedal že čistý introvert, alebo čistý extrovert neexistuje. A keby aj existoval taký človek by bol pravdepodobne na psychiatrii. Niektorí ľudia spadajú presne do stredu spektra introvert – extrovert. Ale mnohí z nás sa považujú za jedno, či druhé.

Samota je často krát dôležitá prísada kreativity. Darwin, chodil na dlhé prechádzky do lesa a dôrazne odmietal pozvánky na večierky. Steve Wozniak vynašiel prvý Apple počítač sediac sám vo svojom kumbále v Hewlett-Packard, kde v tom čase pracoval. A povedal, že by sa nikdy nestal expertom, keby nebol príliš introvertný na to, aby vyšiel z domu, keď vyrastal.

A prečo nútime introvertov cítiť sa previnilo, keď len chcú byť istý čas sami? Jedna odpoveď leží hlboko v kultúrnej histórii. Západné civilizácie, vždy preferovali človeka akcie nad hĺbavým človekom.

Samozrejme, to neznamená, že máme prestať spolupracovať. Steve Wozniak sa musel stretnúť s Stevom Jobsom, aby založili Apple Computer. Ale znamená to, že na samote záleží a že pre niektorých ľudí je to vzduch, ktorým dýchajú. Rovnaký vzorec nachádzame aj vo všetkých svetových náboženstvách, ktoré samotu vnímajú až transcendentne. Ak sa pozriete na hlavné svetové náboženstvá, nájdete hľadačov, Mojžiša, Ježiša, Budhu, osamotených hľadačov, ktorí idú do pustatiny, kde nachádzajú zjavenia, ktoré potom prinášajú zvyšku komunity.

Nie je to prekvapujúce aj keď sa pozriete na poznatky súčasnej psychológie. Ukázalo sa, že nemôžme byť v skupine ľudí bez toho, aby sme inštinktívne nenapodobňovali ich názory. Dokonca pri zdanlivo osobných a vnútorných presvedčeniach, ako napríklad kto vás priťahuje, začneme napodobňovať presvedčenia ľudí okolo, bez toho, aby ste si to uvedomovali.

A skupiny nasledujú názor najviac dominantnej alebo charizmatickej osoby v miestnosti, aj keď neexistuje súvislosť, že najlepší rečník má aj najlepšie nápady. Pre všetkých je lepšie, ak sami prichádzajú s vlastnými nápadmi, bez skreslenia skupinovou dynamikou, a potom ich spoločne ako tím preberú v dobre riadenom prostredí a pokračujú ďalej.

Ak je to teda pravda, prečo nám to nefunguje? Prečo takto pripravujeme školské a pracovné prostredie? A prečo nútime introvertov cítiť sa previnilo, keď len chcú byť istý čas sami? Jedna odpoveď leží hlboko v kultúrnej histórii. Západné civilizácie, vždy preferovali človeka akcie nad hĺbavým človekom.

Západné kultúry v 20. storočí vstúpili do novej doby, ktorú historici nazvali kultúrou osobnosti. Poľnohospodárska ekonomika sa premenila na svet biznisu. A ľudia sa začali sťahovať z mestečiek do miest. Namiesto toho, aby pracovali popri ľuďoch, ktorých poznali celý život sa teraz museli prejaviť v skupine úplne nových cudzích ľudí. Takže celkom pochopiteľne kvality ako príťažlivosť a charizma boli veľmi dôležité. To je kultúrne dedičstvo.

Nikto tým nechce povedať, že sociálne zručnosti nie sú dôležité. Ani nechce nikto zrušiť tímovú prácu. Problémy, ktorým dnes čelíme v oblasti ako veda a ekonomika sú tak rozsiahle a zložité, že budeme potrebovať zástupy ľudí, ktorí sa zídu, aby spolu hľadali riešenia. Ale čím viac slobody dáme introvertom, tým skôr prídu na vlastné riešenia týchto problémov.

Susan nakoniec zhrnula tri rady nad ktorými by sme sa mali všetci zamyslieť:

Číslo jeden. Prestaňte so šialenosťou neustálej skupinovej činnosti. Potrebujeme viac súkromia a slobody, viac autonómie v práci a v škole to isté. Musíme deti učiť, ako pracovať spolu, ale musíme ich tiež učiť, ako pracovať osamote. To je zvlášť dôležité pre extrovertné deti. Musia sa naučiť pracovať samostatne, lebo tak sa rodia veľké myšlienky.

Číslo dva. Vyberte sa do pustatiny. Odhaľte vlastné zjavenia. Nevravím, že každý si má teraz postaviť chatku v horách a už s nikým neprehovoriť. Ale mali by sme vypnúť a dostať sa do vlastnej hlavy o niečo častejšie.

Číslo tri. Dobre sa pozrite, čím žijete a čo je vašou vášňou. Extroverti, možno aj u vás sú to knihy, možno pár pohárov od šampanského, alebo nástroje na potápanie. Nech je to čokoľvek, dúfam, že tie veci vyberiete čo najčastejšie a potešíte nás vašou energiou a radosťou. Introverti, keďže ste to vy pravdepodobne si dobre strážite to, čím žijete a čo je vašou vášňou. To je v poriadku. Ale občas, len občas, dúfam, že dovolíte ostatným, aby nahliadli do vášho života, lebo svet vás potrebuje a potrebuje to, čo nesiete.

Zdroj

Susan Cain: The power of introverts http://www.ted.com/talks/susan_cain_the_power_of_introverts/transcript?language=en
Cain, Susan. Quiet: The Power of Introverts in a World That Can’t Stop Talking. New York: Crown, 2012. Print.