Maltézsky rytieri (Johaniti)
Narozdiel od Templárov, Rád sv. Jána v Jeruzaleme(známejší ako Špitálnici/Johaniti) nevznikol ako dôsledok prvej krížovej výpravy v roku 1099. Rád existoval už predtým, ale vývoj, ktorý ho posunul z charitatívnej organizácie na jednu z najefektívnejších bojových jednotiek v stredoveku bol práve dôsledok krížových výprav.
Rád vznikol v roku 1080 v Jeruzaleme ešte pod islamskou vládou. Rád založila skupina talianskch obchodníkov ako čast rýchlo sa rozširujúceho charitatívneho hnutia na pomoc pútnikom. V roku 1099 prvá krížová výprava dobila Jeruzalem, a Gerard sa stáva prvým Veľmajstrom Rádu sv. Jána v Jeruzaleme. Dovtedy bol rád len zdravotníckou organizáciou čo Veľmajster Gerard začal meniť. V roku 1113 pápež Paschal II uznáva rád ako riadny rád cirkvi.
Veľká väčšina náboru nových síl pochádzala z Francúzska a Anglicka. Veľa jednotiek bolo tiež rekrutovaných z Germánskej Ríše, aj keď tu súperili s domácim rádom Teutónskych rytierov. Rád sa taktiež rozšíril aj na oblasti Maďarského kráľovstva, kde boli verbovaní maďarskí, chorvátski a nemeckí usadlíci. Muži ktorý odchádzali na Blízky Východ museli byť zdravý a relatívne mladí, zatiaľčo starčí členovia Rádu zostávali v Európe, kde sa starali o chod rýchlo rastúcej podpornej a zásobovacej siete.
V 12. storočí začali fungovať novicáty a do rádu boli príjmaní malý chlapci, ktorých si rád potom vychoval. Rád sa taktiež staral o opoustené deti, ktoré sa ale sami mohli potom rozhodnúť či chcú vstúpiť do rádu. Novic sa stával plným bratom v 14-15 rokoch po trojročnom výciviku.
Tí, ktorí chceli vstúpiť do rádu boli upozornení, že: „ aj keď nás vidíte dobre oblečených a s kvalitnými koňmi, a myslíte si, že máme všetok komfort, tak sa mýlite, pretože keď budete chcieť jesť, bude sa treba pôstiť. A keď budete potrebovať spať, bude treba držať stráž.“ Kandidát pred vstupom musel požiadať majstra rádu o členstvo ak väčšina kapituly súhlasila, bol prijatý. Žiadateľ potom položil svoje ruky na misál a zložil prísahu Bohu, Najšej Pani a sv. Jánu Krstiteľovi, v ktorej sľubil, že bude žiť a zomrie v poslušnosti pred Bohom a svojím Veľmajstrom v čistote, bez majetku a ako služobník „jeho pánov chorých“. Na konci ceremónie, prezident pozdvihol základný odev rádu a povedal: „Za týmto je znamenie kríža, ktoré budete nosiť na plášti na pamiatku toho, ktorý trpel a zomrel v bolesti na kríži pre Vás aj pre ostatných hriešnikov. Kiež vás Boh svojim krížom a sľubom poslušnosti, ktorý ste vykonali vierou i skutkom, udrží a ochráni teraz i na veky od moci diabla.“ Po tom čo bol plášť položený na plecia nového brata, dostal bozk pokoja. Rád bol tvorení 4 hlavnými skupinami. Bratia-rytieri-v-zbroji, bratia-seržanti-v-zbroji, nebojový-bratia-v-službe a malé množstvo kaplánov a kňazov. Najdôležitejšiu funkciu zastával Majster, ktorý bol volený kapitulou a ktorý potom slúžil celý svoj život. Veľmajster bol Majstrova druhá ruka. Maršál bol najstarší vojenský dôstojík Rádu, ktorý bol zodpovední za disciplínu v Centrálnom Kláštore. Gonfanonier bola funkcia ktorá sa dala získať skúsenosťou alebo odvahou v boji. Predstavoval Maršálovu druhú ruku.
Nosenie farebných a drahých šatov a používanie dekoratívnej výzbroje bolo bežnou súčasťou rytierskeho života v Európe. Vstúpením do Rádu sa však toto všetko zmenilo. Všetci členovia museli zložiť sľub chudoby a tak sa nemohli zdobiť zlatom ani striebrom. Rovnako ich odevy mali byť prosté a funkčné bez akýchkoľvek ozdôb a bez akéhokoľvek prejavu pýchy. Zamat a zvieracie kožušiny boli tiež striktne zakázané.
Základným odevom bolo čierne cappa, ktoré nostili členovia na svojej zbroji. V roku 1248 pápež Inocent IV. povolil bratom-v-zbroji nosiť široké varkoče so znakom kríža v oblasti pŕs. Kríže boli na plášte a varkoče prišívané tak aby sa dali sňať pri cestovaní v nekresťanských krajinách. Kríž bol veľký asi 7-10 cm s charakteristickmi 8 ramenami. Osem cípov malo symbolizovať osem blahoslavenstiev z reči na hore o čom rozhodol druhý veľmajster rádu, Raymond du Provence. Rozšírený názor, že osem cípov kríža symbolizuje osem tzv. jazykov rádu, je možné považovať za chybný: rád mal pôvodne sedem jazykov, až r. 1492 vznikol ôsmy, kastílsky.
Celý odev rádového brata sa skladal z: troch bielych ľanových alebo bavlnených košelí(2.), troch bielych ľanových alebo bavlnených párov nohavíc(bruchy)(1.), jednej tuniky(3.), jedného garnachu(plášť s kapucou)(7.), dvoch plášťov, pričom jeden z nich bol lemovaný kožušinou na zimu(8.9.), jeden pár ľanových spodiek a jeden pár vlnených spodiek(4.), tri postelné plachty(10.) a ľanový batoh(11.), v ktorých ich nosil. Na hlave nosili bielu čiapku(6.). Okrem určitých omší museli na čiapke nosiť kulich(5.), ktorý zakrýval uši na oboch stranách. Taktiež bolo povolené nosenie turbanu, kvôli silnému slnku.Čo sa týka topánok, bolo zakázané nosenie sandálov a galoší(veľké topánky, ktorá sa nosili v islamskom svete).
Zbrane a zbroj boli rovnaké ako u rytierov v Európe, len bez dekorácií. Skladali sa zo štítu, varkoča, meču, občas dýky, krúžkovej košele, prešívanice, helmy a dlhej jazdeckej kópie alebo krátkej pechotnej kópie. Palcát nebol povolený, lebo bol považovaný za Islamskú zbraň. Používali sa tiež dlhé sekery. Počas hliadky v lete nebolo nutné nosiť krúžkovú zbroj, ale len prešívanicu. Všetky zbrane a zbroj boli dovážané z Európy. Ceny boli veľmi vysoké, lebo na porovnanie zo záznamov z Benátok máme prehľady o cene. V Benátkach helma stála 30 denárov, meč 45-50 denárov, dýka 20 denárov a šípka do kuše 1 denár. Na plné vyzbrojenie rádového rytiera na blízkom východe však bolo potrebných okolo 2000 strieborných denárov. Najdôležitejšou zbraňou bola jazdecká kopia dlhá tri metre, väčšinou zo smrekového dreva. Meč bol tou najprestížnejšou zbraňou, ale v jazdectve bol až druhoradou. Dochovalé meče vážili 1-1.5 kg.
Život rádového rytiera bol riadený regulou, ktorá bola veľmi podobná klasickej kláštornej reguli. Mimo kláštorného života sa však špitálnici stretávali so sekulárnym svetom ďaleko viac ako väčšina mníchov. Ich činnosťou nebol len boj proti neprateľom Križiackeho štátu, ale taktiež správa fariem a iných majetkov, ktoré patrili rádu. To ich dostávalo do kontaktu s obchodnými transakciami a bankovníctvom.
Predstava, že špitálnici žili v hradoch je zavádzajúca. Pár ich žilo na vidieckych farmách a väčšina bolo rozmiestených v rozrastjúcich sa prístavných mestách, ktoré mali pôvodný islamský charakter. Mezdi elitou križiakov bol najčastejší jazyk francúzština. Taliančina bola zase rozšírená medzi strednou vrstvo najčastejšie obchodníkov. Gréčtina, Aramejčina a Arabčina bola jazykom domorodých obyvateľov.
Napriek tomu, že medicína bola v stredoveku oproti Islamskému svetu pozadu nebola až tak primitívna ako sa spočiatku zdalo. Táto učebnica pre chirurgov bola založená na prednáškach školy zo Salerna. Najdôležitejšou nebojovou činnosťou špitálnikov bola starosť o chorých a zranených.
Johanitské ošetrovne boli pozoruhodné inštitúcie. V Jeruzaleme to boli veľké a nádherné budovy, ktoré boli asi 75 metrov dlhé a 40 metrov široké s dlhými oblúkmi. Boli schopné ubytovať až 1000 pacientov. Nemocnice Johanitov boli natoľko rešpektované, že po tom ako Saladin oslobodil Jeruzalem, dal rádu celý rok na to aby dokončil práce a dovolil transportovať pacientov ktorí boli najviac chorý.
Kláštorný život Johanitov bol riadený regulou, ktorú zaviedol druhý Majster rádu Raymond de Puy, a ktorá bola založená na chudobe, čistote, poslušnosti a komunitnom stravovaní a spaní. Dená rutina sa točila okolo kláštorných „hodín“, kedy všetci bratia navštevovali náboženské obrady. Veľa bratov bolo negramotných, takže stačilo keď počuvali a pomodlili sa paternoster(Otčenáš po latinsky) v určený čas počas dňa. Bratia, ktorí boli na obchodných cestách alebo vo vojne boli tiež zaviazaný pomodliť sa určitý počet paternosterov. Každý brat bol taktiež povinný zúčasniť sa Svätého príjmania aspoň tri krát za rok a to na Vianoce, Veľkú Noc a Turíce. Modlitby za chorých recitovali každý večer kapláni a kňazi rádu.
V priebehu 13. storočia, hlavne po dohode s kráľom Belom IV v roku 1247, sa niektoré rytierske rády usadili aj na území dnešného Slovenska a svoju základňu mali Johaniti aj v Nitre. Maltézski rytieri existujú dodnes aj na Slovensku, ale nepôsobia v Nitre. Na ich čele je veľmajster, doživotne volený spomedzi profesných rytierov a ich centrom je Rím. Rád má medzinárodnú právnu subjektivitu a je členom OSN ako stály pozorovateľ.
Johaniti mali svoje komendy v Piešťanoch (ruiny komendy-apsida kostola), v Trenčíne (v znaku Baránok Boží), v Trnave (v znaku hlava sv.Jána Krstiteľa), Bratislava, Malženice, Križovany nad Dudváhom, dedina Gug pri Kolárove, na východnom Slovensku im patrila dedina Zemplínska Teplica, Kalša,atď. Johaniti sa zúčastnili po boku kráľa Karola Roberta z Anjou a rozhodli bitku pri Rozhanovciach (15. júna 1312) proti Omodejovcom.
LITERATÚRA
Knight Hospitaller 1, David Nicolle, Osprey publishing, 2001
Hospitallers, The History of the Order of St John, Jonathan Riley-Smith, The Hambledon press, London, 1999
The Knights Of St. John in Jerusalem & Cyprus 1050 - 1310, Jonathan Riley-Smith, St. Martin’s Press, London 1967
Řád johanitů ve středověku, Berthold Waldstein-Wartenberg, Academia, Praha 2008
