portfolio_1d

Slovania

OSlovanoch, žijúcich dávno pred našim letopočtom, sa napísalo veľa. Napriek tomu ich povaha aj naďalej zostáva zahalená rúškom tajomstva. Iste, nedá sa dnes presne určiť, akí boli, ako sa správali v rodovej komunite.

Ale zostalo dochovaných niekoľko písomných prameňov a indícií, z ktorých by sme mohli zrekonštruovať nielen základné povahové črty našich predkov, ale i to,čo pre nich znamenal boj. Skôr ako začneme uvažovať o povahe starých Slovanov musíme si uvedomiť, že dochované písomné pramene sú signované antickým meradlom. Čo to znamená?

portfolio_6-1

PRE ANTICKÝCH UČENCOV BOLI BOJACHTIVÍ

Slovanské plemeno znamenalo v dobe antiky v prvom rade hrozbu a nebezpečenstvo. V do­chovaných správach môžeme badať črty nepria­teľa stojaceho na opačnej strane valov. Pisatelia týchto záznamov boli zväčša vysla­nými zvedmi a ich úlohou bolo jednak zazna­menať vlastnosti, ktorých sa treba obávať, ale aj vykresliť protivníkove slabiny, aby bojovníci našli v sebe odvahu k útoku. Antickí učenci vyobrazovali Praslovanov zväčša ako nevzdelancov s nízkymi mravnými hodnotami - boli pre nich iba divokým bojachti­vým plemenom.

VENEDI BOLI INÍ AKO ANTI

Jednou z chýb, ktorých sa títo pisatelia - či už úmyselne - pretože to pre nich nebolo podstatné - alebo z nevedomosti dopustili bolo, že nerozlišovali rozvetvenie slovanských rodov - nerozlišovali medzi Antmi a Venedmi. Hoci ich ne­možno od seba odtrhnúť, predsa len boli rozdielni. Anti zotrvávali v kočovnom spôsobe života a viedli dobyvačné bitky. Naproti tomu Slovania, ktorí sú v starých spi­soch nazývaní Venedi, zakladali usadlosti a spájali sa s východnými Sarmatmi (Roxolánmi aj Skýtmi). Základom tohto spojenia bola obojstranná spolupráca: Skýti a Roxoláni čerpali zo slovanskej rodovej organizácie a charakteru života a Venedi sa od nich zas učili rôznym spôsobom boja.

AKÁ BOLA SKUTOČNÁ MENTALITA SLOVANOV?

Slovania zbytočne nevyhľadávali šarvátky, snažili sa dohodnúť sa. Ak však narazili na nepochopenie, bojovali, lebo rody sa množili a potre­bovali nové územné sídliská. Nechuť Venedov, žijúcich na zanikajúcom skýtskom území, k boju zaznamenali aj antickí pisatelia.

MAURICIUS PÍŠE O NESVORNOSTI SLOVANOV...

Vcelku súvislý materiál o charaktere a živote Slovanov zanechal Mauricius v Knihe o stratégii. Píše, že národy Slovanov a Antov majú rovna­ký spôsob života a rovnaké mravy. Sú zvyknutí na slobodu a nijako sa nedajú zotročiť alebo pod­maniť, zvlášť nie na vlastnej pôde. Sú početní a vytrvalí, zná­šajú akékoľvek klimatické podmienky aj nedos­tatok potravín. Hosť je pre nich požehnaním. Slovanky sú nadovšetko cudné. Väčšinou po­kladajú úmrtie svojich mužov za svoj koniec a dobrovoľne sa obesia, lebo vdovstvo nepoklada­jú za život. Maurcius ďalej píše, že bývajú v lesoch okolo riek, jazier a neprístupných močiarov. Vo svojich príbytkoch si robia viac východov pre prípadné nebezpečenstvo. Potrebné veci zahrabávajú do úkrytov, lebo ak treba, útočia na nepriateľov v húštinách, úžinách a skaliskách. Ako vojenskú taktiku využívajú prefíkanosť, úklady, náhle prepady, lesť, často bojujú v noci. V prechádzaní riek sú neprekonateľní, často vy­užívajú úkryt priamo vo vodách.

Ponoria sa so steblom v ústach, ležia naznak a steblom dýchajú. Každý muž je zvyčajne ozbrojený dvoma krát­kymi oštepmi, niektorí pevnými štítmi, používajú drevené luky a krátke šípy napustené jedom s okamžitým účinkom. Jed je tak silný, že ak rane­ný okamžite neužije protijed, nieje mu pomoci. Podľa Mauricia nepoznajú bojové šíky, lebo odmietajú vládu nad sebou, navzájom sú k sebe nepriateľskí a vôbec sa nesnažia bojovať v hus­tých oddieloch a na odokrytých miestach. Ak sa stane, že sú vyprovokovaní k boju, pokrikujú a pomaly sa posúvajú dopredu. Len čo zbadajú, že protivník ústupom reaguje na ich pokrik, prudko vyrazia dopredu. Ak sa tak nestane, stiahnu sa dozadu, skryjú sa v lesoch, pretože práve v ho­rách dokážu obratne bojovať.

... A O ICH VIEROLOMNOSTI

Mauricius však upozorňuje, že vedia byť vierolomní, v zmluvách nestáli. Ustupujú však skôr z obáv, než aby sa dali zvábiť darmi. Keď majú rôzne názory, trvá dlho, kým sa zhodnú, alebo sa nezhodnú vôbec. Ak sa aj s námahou zjednotia, zakrátko porušia uznesenie, pretože každý za­mýšľa čosi iné a navzájom si nechcú ustúpiť. Mauricius zanechal budúcim generáciám aj odporúčanie. Navrhol, aby sa výpravy proti nim konali skôr v zimnom období, kedy nemôžu zostať krytí stromami, lebo tie sú holé, bez listova sneh prezradí ich stopy. Navyše radí, aby sa súčasne rozhlásil chýr, že sa má proti ním urobiť vpád aj na inom mieste, aby ani jeden z ich vládcov nemal príležitosť spojiť sa s druhým a protivníkovi spôsobiť straty, lebo každý sa pri takej zvesti s obavami strachuje o vlastnú krajinu.

portfolio_6-1

VZHĽAD SLOVANOV PODĽA INÝCH PRAMEŇOV

Iné staré písomné pramene vykresľujú Slo­vanov ako ľudí zdravých, silných s otužilým te­lom. Podľa nich sa vyznačujú svetlou farbou ple­ti, s očami aj vlasmi odlišnými od tmavopletích Juhoeurópanov. Arabskí básnici ich opisujú ako ľudí s rusými vlasmi, ružovou pletou a velkou silou. Podobne Slovanov rozlišuje Ibrahim ibn Ja-kub, ktorý tvrdí, že Česi na rozdiel od ostatných sú bruneti. Slovanky museli byť vskutku veľmi krásne a muži si to uvedomovali. Strážili si ich lepšie ako vlastné oči. Pre ne boli ochotní obetovať život. V 11. storočí to potvrdzuje perský básnik N'sir-i-Chusrau, ktoŕý ospevuje pôvab slovanských otrokýň z Balkánu aj vášnivý zápal slovanských mužov, len čo sa k ich ženám ktosi priblížil.

NEMECKÝ FILOZOF SLOVANOV OSPEVUJE

Slovania neboli nikdy čistým plemenom. Už od svojho zrodu mali v sebe nevídanú genetickú zmes etnických plemien. Možno to je dôvod, prečo mali v sebe toľko sily, húževnatostí, prefí­kanosti, vytrvalosti, zmyslu pre demokraciu, toleranciu k iným národom, ale aj krásu žien, lásku k deťom i k opačnému pohlaviu. Podobný názor mal aj nemecký filozof J. G. Herder. Vo svojej práci porovnával slovanské ro­dy s ranogermánskymi kmeňmi, kde Slovanom pririekol „krásny a mravný charakter, ktorý sa doma venoval tichej práci, náboženskému vese­liu, nemilujúcemu vojny, bojoval iba z prinútenia, inak bol povahy tichej, bez lesti, úprimný, ľudský..." K jeho názoru sa neskôr začal prikláňať J. A. Komenský, ktorý dokonca nazval Slovanov národom „holubičím", i P. J. Šafárik či J. Kollár.

SOBĚSTIANSKIJ PROTESTUJE

Proti tomuto jednostrannému nadšeniu dôraz­ne vystúpil J. M. Soběstianskij, pre ktorého Slo­vania neboli žiadnym tichým národom, ale náro­dom povahy rovnako bojovnej a rovnako krutej ako ostatné susediace kmene. Boli rovnako rázni a odhodlaní ako národy, na ktoré útočili. Neboli len roľníkmi, ale aj bojovníkmi. Inak by nemohol vzniknúť všeslovanský slovný tvar bojovník, ani označenie náčelníka bojovej skupiny bojar od bojovný Árij.

KRESŤANSKÍ HISTORICI OPISUJÚ ICH UKRUTNOSŤ

Aj historici z kresťanskej éry opisujú Slovanov ako ukrutných ľudí, ktorí zajatcov mučili a ne­skôr ich obetovali bohom. Treba však zobrať do úvahy, že títo dejepisci opisujú „neveriacich po­hanov", neochotných prijať ich vieru. Ak však zoberieme do úvahy, že medzi Slovanmi sa vyskytli ukrutné povahy, nemôžeme sa čudovať tejto nemilosrdnosti. Neraz prichádzali zvesti o germánskych zverstvách, páchaných na slovanských zajatcoch. Dochovali sa údaje, že Slovanov pokladali za najnižšiu vrstvu ľudí. Keď ich pozvali na hostinu, najskôr ich opili, potom pozabíjali, lebo nedo­kázali uniesť, že Slovania boli urastenejší než oni. Hrôzostrašným vyhlásením na hostine bolo „Merať mečom". To znamenalo, že kto bol vyšší od meča, tomu dali tým istým mečom sťať hlavu. Tých, ktorí sa opovážili vzbúriť, mučili najstrašnejším spôsobom, ženy zapriahali do vozov namiesto mulíc a deti hádzali psom ako potravu.

BOLI TEDA KRUTÍ ČI MIERNI?

Pri porovnaní všetkých správ, môžeme pokoj­ne povedať, že Slovania neboli o nič horší ani o nič lepší než ostatné kmene. Ak za zajatca dostali výkupné, nechali ho rozhodnúť sa, či zostane žiť v ich kmeni alebo sa vráti k svojmu národu. Ak bohom obetovali človeka, tak iba v záujme zachovania prirodzenej sociálnej rovnováhy. Nadovšetko si vážili slobodu, nenechali sa ni­kým zotročovať. I keď navonok sa prispôsobovali silnejším národom - pokojne pracovali, pritom ticho znášali jarmo - nikdy si ich žiaden národ skutočne nepodmanil. K cudzincom bývali láskaví, pohostinní, sta­rali sa o chudobných, chorých aj starých, rovna­ko tak o detí. Mladých z domu nevyháňali, tolerovali ich v rodine aj niekoľko generácií.

Slovanské kmene však boli a sú roztiahnuté na širokom území a tak sa nedá povedať, že by všetky boli rovnakej povahy. Aj preto, že do každého kmeňa zasiahli prvky, zvyky a obyčaje národov, ktoré sa rýchlo asimilovali do slovanských rodov. Už Tacitus tvrdí, že to, čo platí o Germánoch - o ich snahe dosiahnuť maximálnu moc nad ostat­nými, neplatí o Slovanoch. Jedna vlastnosť sa však objavuje vo všetkých správach, sprevádza slovanské národy počas celej ich histórie a žije aj dnes. Je to príslovečná slovanská nesvornosť. Priamym dôkazom sú súčasné civilizované štáty, ktoré vznikli na starých slovanských zákla­doch a cez všetku svoju vzdelanosť a múdrosť nie sú schopné zjednotiť sa v názoroch. Často pri­chádza k triešteniu síl len preto, že ktosi sľubuje podporu silnejšieho partnera. Slovania pritom vôbec nepochopili tú dávnu starovekú taktiku boja „Divide et impera!" (= Rozdeľuj a panuj!), aby ich mohli ľahšie silné národy ovládať. Na tomto princípe povstala stará Rímska ríša a na rovnakom základe bola aj rozdrvená.

Zdroj

Zdenka M. Doležalová, Slovania - krutý či holubičí národ? http://www.dobrodruh.sk/historia/slovania-kruty-ci-holubici-narod

MOJE REKONŠTRUKCIE